BratislaVitae

Najprv sme o tom dlho hovorili. Najčastejšie sme o tom hovorili pod parou. A ráno som to všetko vždy zneplatnila, ukázala holé prsty, pýtam sa: "Vidíš prsteň? Tak vidíš," a nezabudla dodať "Kľačal si? Tak vidíš." Strašná fun. A potom sme si povedali, že o tom už nebudeme hovoriť, času je celá kopa a nič netreba hnať.

A potom prišiel domov a oznámil mi, že oznámil mame, že sa brať budeme.

A potom to oznámil našim. Tak pekne staromódne.

Len mňa sa stále nikto nepýtal.

Samozrejmé veci sú samozrejmé. Keď  viete, že s niekým ostanete po zvyšok života. A viete to so všetkým presvedčením, ktorému sa pýta adjektívum naivné, ale predsa to viete, pretože je to samozrejmé. Báchorky o báchorkách, že láska a porozumenie neexistujú, sú len ďalšie urbánne mýty. Niekedy stačí, aby mali obaja gule - a rozhodli sa riskovať to najdrahšie, seba.

Naša svadba bude divadlom pre polovicu populácie. Aspoň tej mojej. "Fakt? Vážne? Ty? Tak to musím vidieť!" známi aj menej známi získavajú v tvári ten extatický jarmočný odtieň kdesi medzi červenou a zelenou. Spravidla im rúcam životné istoty. Ja? Ona? Prosia si pukance a miesto v prvej rade.

Ja sa im ani nedivím. Dozvedieť sa to o sebe, lakťami sa pretláčam až kdesi pod obradný koberček, nech mám skvelý výhľad. Nemožné. Pád kométy v priamom prenose.

Potom chcú vidieť jeho. Gratulujú mu a uznanlivo mu tľapkajú po ramenách. "To ako si?" pýtajú sa podaktorí. "Však ona je taká, najneprístupnejšia z naj.." krúžia okolo neho a v duchu ho korunujú za alfa samca. Kocúr sa tvári spokojne, v duchu sa asi potľapkáva tiež. V mužských svorkách sa stal tým, ktorého existenciu všetci teoreticky pripúšťali, v praxi sa  im však jeho výskyt zdal blízky výskytu yettiho medzi tatranskými svišťami.

A to všetko bez toho, aby sa ktosi spýtal aj mňa. Už som začínala byť mierne neuvoľnená. "Haló!" prášila som krátkymi lýtkami bytové linoleá a upozorňovala na fakt, že sobáš sa uskutočňuje konsenzom - a preto nestačí byť miestnym hrdinom. Čo ak poviem nie? Čo ak sakra poviem nie? Prečo si je tak istý, že poviem áno?

Nakoniec sa stalo. Na mojom prste blýska zblízka prsteň. Vraví mu poistka, až do čias, kým na mňa nebude mať  - ako na chovateľský kúsok - papiere. A ja? Však - áno. Čo iné sa dalo povedať, než áno.

A potom som to nevydržala. Áno, vezmem si Ťa. Áno, chcem to. Len môj organizmus zareagoval tak, ako všetci diviaci sa čakali aj od mojej psyché. Zosypal sa.

A tak sme zásnuby (ne)slávili na pohotovosti. Hrkla som si dve infúzky a vzdala sa kusa dôstojnosti. Kocúr asi tiež premietal, aký by bol byt bezo mňa prázdny. Dodnes mám modrinu, tam, na ruke, kde nosím prsteň. Asi aby mi pripomínala, že nič nie je tak samozrejme easy, ako sa zdá. Dobrá lekcia.

V každom prípade, o nejaký rok plus mínus bude show. Nemala by som to vravieť tak isto, rok je kopa času. Ale tak dáko som si istá. A prinajhoršom - zrútenie a celkový kolaps mám už nacvičené.

 A prinajlepšom - máme skvelú historku pre potomstvo. Ukážkovú.