BratislaVitae

Jabloň na sídlisku. Postávajú pod ňou dvaja asi desaťroční šraci v hrubých, štrikovaných svetroch. Ten guľatý sa načahuje s otlčenou padavkou v ruke, budajka mu padá do čela. "Tie sú skvelé!" kričí na menej guľatého. "To sú normálne origoš jablká, žiadne mejd in čína," zoskakuje z opráskanej lavičky a zaujíma pózu, nápadne pripomínajúcu sochu slobody.

Je november, je sviežo. Stúpam po opadaných jablkách, slnko chladne, kdesi ktosi čosi páli, vzdialené potmehútstvo dymu šteklí zmysly. "Ý teň, pánička," zaťahuje zarastený chlapík v snehuliach so snehuliakmi a s okom s podliatinou. "Ednu, cikaretku, nemáš?" pregĺga nasucho slabiky. Prejdem mlčky. "Červená, hérečka," mrmľavo komentuje môj kabát, kopne do koša s odpadkami a mizne v neďalekom sídliskovom kúte.

Na lavičke dvaja školáci  maskujú tretieho. "Naplnenie fajky za tristo," poúča tretí zvyšných dvoch o situácii na trhu. Keď poodstúpia, uvidíte vodnú fajku, z ktorej tretí pôžitkársky ťahá a zvyšní dvaja ho s obdivom pozorujú. "Chuligáni!" odpľúva si rozhorčene okoloidúca babka. "Však život ich naučí," chlácholí ju dedko, trímajúc jej lakeť v hrubej vlnenej rukavici.

Vyšla som z nemocnice. V tú sekundu sa mi sebaistý, hraný úsmev zmenil na kŕč. "Vezmú mi tu kus pľúc a potom aj odtiaľto," ukázala. "Však ťa ešte kus ostane," odvrkla som a prevrátila očami. "Mám metastázy. Aj na obličke. A potom ma budú ožarovať. Vypadajú mi vlasy. Nevracaj sa. Nechcem, aby si si ma pamätala takú, aká budem." "Netrep," vrčím ďalej a potom sa smejem, z rukáva ťahám všetky hlúpe, čierne fóry. Chce počuť o ňom. Rozprávam a preháňam. Dvíha na mňa ukazovák, ktorý si kedysi stihla pomlieť v mlynčeku na mäso. A potom kričí, aby som si dokončila doktorát. Keď odmietam, tisne ústa k sebe a trucuje. Myslí si, že ju nevidím, keď nenápadne machruje aj s vnučkou pred spolubývajúcou. V nemocničnej izbe, kde dve kovové postele vŕzgajú len do biela.

Vyšla som z nemocnice a plakala.

A potom mi to došlo. Nerev, dievča. Ešte bude horšie, ešte je vám skvelo.

Studené je novembrové slnko. Aj tak v ňom idem, červená, postúpaná od jabĺk a štipľavého dymu. Cítim sa paradoxne šťastne. Každá chvíľa s ňou stála za to. Každá chvíľa s ňou bude stáť za každú chvíľu s ňou.

Akokoľvek bude dlhá.